Jsem píšte reklamy

Leden 2011

24.bolesť

31. ledna 2011 v 17:29 | vlcialabka |  Biely prach
Vyšli sme z dverí a ja som sa zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu. "Čo budeš robiť?" spýtal sa ma Toushiro. "Nič iné mi neostáva ako len čakať..viem, že Orihime je silná a preto jej dôverujem..ale ak jej Nekkogen skriví čo i len vlások zničím ho!" zasyčala som. "Rozumiem ti" odvrkol mi a odišiel preč. Chvíľku som tam ešte stála ale potom som odišla preč. V pravidelných intervaloch sa mi v hlave odohrávala scéna ako Nekkogen vzal Orihime. Ked som už bola pri svojej izbe strašne sa mi zakrútila hlava a zrútila som sa na zem. Ako som padala k zemi buchla som si hlavu o kľučku. Bola mi strašná zima a cítila som ako mi tečie krv z rany na hlave. Snažila som postaviť ale nemohla som sa ani pohnúť. Pomali sa mi privierali oči a strácala som vedomie. Zrazu som zacítila jemne dotyky na pere a hrdlom mi odrazu tiekla krv. Otvorila som oči a hľadela som rovno na Byakuyu, ktorý ma bozkával. Snažila som sa ho od seba odtlačiť ale márne. Pevne ma držal v náručí. Po chvíli som to vzdala. Nemalo význam brániť sa. Ked konečne uvolnil zovretie hľadel mi priamo do očí. "Ty si samí problém" prihovoril sa mi. "Prečo? ja za to nemôžem, že sa mi zakrútila hlava" odvrkla som mu. "Nečuduj sa..kedy si naposledy pila?" spýtal sa ma. Nič som nepovedala len som naňho vypliešťala oči. "Kedy si naposledy pila krv?" spýtal sa ma. "Naposledy v ten ked som zistila, že si.." nedopovedala som. 

Pokráčko nabudúce! prepáčte ponáhľala som sa! :) 

Life in death

30. ledna 2011 v 12:32 | vlcialabka |  Novinky
JA(Vždy som ako čierny vlk): smútok za Lucy
JA
Aressa a ja: pohľad na hviezdyja a lenka
Toushiro (Biely) a Ichigo(hnedý):
toushiro a ichigo
Ichigo a ja: spoločná chvíľka
ja a ichigo
Toushiro a Hyorinmaru:
toushiro
Ja a Ichigo:
ja a ichigo

Ja môj brat

30. ledna 2011 v 12:13 | vlcialabka |  Novinky
Ten vlk je môj brat a ja som tá malá
ja
Môj brat a ja:
ja
Ja ako vlk:
ja

23. Skúška

29. ledna 2011 v 20:16 | vlcialabka |  Biely prach
"Ako to môžeš vedieť? doteraz to nikto neprežil..niekde musela nastať chyba" odvrkla som mu. Orihime na nás nechápavo pozerala. "Ja vás nechápem.. prečo som tá pravá? a ked som tá pravá tak prečo si taká ustarostená Reina?" spýtala sa nás. Nekkogen pristúpil k Orihime a chytil ju za ruku. "Dôveruješ mi?" spýtal sa jej. "Ja.. asi áno" odpovedala mu. Nekkogen vystrel pravú ruku a všetok vietor sa nahromadil oko nich. Orihime s ním zmizla preč. "Orihime!" zakričala som. Vo vetre zaznelo "Budem v poriadku Reina!" Pristúpila som k bielemu vlkovi, ktorý ležal na zemi. Vzala som si ho na chrbát a šla som naspäť do Seireitei. Ked som už bola pred bránami zmohla ma únava a ja som padla na zem. Po chvíli som začula krik "Reina!Reina!" Otvorila som oči a predo mnou stál Toushiro. Pomali zdvihol zo mňa vlka a pohladil ma po hlave. "Zase si si bola zabehať vo vlčej podobe?" spýtal sa ma a pousmial sa. "Uhm...kde je Orihime?!" zhíkla som. "Takže toto je ona" odpovedal mi a ukázal na bieleho vlka. "Ach nie!" zakričala som a rýchlo som sa premenila do ľudskej podoby. "Deje sa niečo?" spýtal sa ma. "Orihimine zanpakuto sa volá Nekkogen" odvrkla som mu. Toushiro na mňa vypleštil oči ako keby práve uvidel mŕtvolu. "Nek--ko-gen? to snád nieje možné! a kde je teraz Orihime?" spýtal sa ma. "Vzal si ju zo sebou" odpovedala som mu sklesnutým hlasom. "Musíme to ihneď oznámiť rade" odvrkol mi. "Máš pravdu" súhlasila som s ním a obidvaja sme sa rozbehli za radou. Spoločne sme vošli do vnútra. "Nemôžte ísť za radou práve majú poradu!" kričal na Toushira jeden zo stráží. "Máme naliehavý problém..objavil sa Nekkogen!" odvrkol mu Toushiro. strážca naňho vypleštil oči a pustil nás dnu. "Ako sa dovoľujete?" spýtala sa náš rada ked sme vošli dnu. "Objavil sa Nekkogen" prehovorila som. "To nieje možné!" odvrkli mi. "Sama som ho videla na vlastné oči" odvrkla som im. "A kdo má nad ním moc?" spýtali sa ma. "Ja som hodila Orihime náhrdelník s lebkou aby vyšla z ľudského tela a naučila sa ovládať svoje zanpakuto..ked som sa jej spýtala ako sa volá povedala mi Nekkogen, ktorý sa hned za ňou objavil..kričala som naňho že to je omyl ale on tvrdil, že ona je tá práva a odišiel s ňou" odpovedala som rade. "To je vážny problém ale do tohto sa miešať nemôžme...toto je len na Orihime, ktorá bude prežije alebo zomrie" odvrkla mi rada. "To snád nemyslíte vážne! Orihime to určite sama nezvládne! aj ked.."nedopovedala som. "Aj ked čo?" spýtal sa ma Toushiro. "Dnes sme si dávali závod kdo bude skoršie v cieli a ona som mnou udržala tempo" odpovedala som mu. "To znamená,že Orihime má šancu nadobudnúť nad ním kontrolu" odvrkol mi Toushiro. "Ano" odvrkla som. "Orihime Inoe dávame 7 dní..ak do 7 dní nebude mať kontrolu nad Nekkogenom bude jej zanpakuto zničené" odpovedala rada. Súhlasila som a opustila som miestnosť spoločne z Toushirom.

22. Nekkogen

29. ledna 2011 v 19:30 | vlcialabka |  Biely prach
Celú cestu do lesa sme boli ticho. Orihime na mňa stále pozerala a mne to už liezlo trošku na nervy ale bola som ticho až dokým Orihime neprehovorila. "Ty nosíš šošovky?" spýtala sa. "Nie prečo sa pýtaš?" spýtala som sa jej. "Včera sa mi zdalo, že si mala červené oči a dnes ich máš modré" odpovedala mi. Zarazilo ma trošku, že si to všimla nikto si ešte nevšimol. "Aha..ty myslíš toto...no mne sa mení farba očí podľa nálady..viem znie to nezmyselne ale je to tak..ked mám zlú náladu moje oči sú červené,ked mám dobrú náladu sú modré ako teraz" odpovedala som jej a usmiala som sa. "Fájn...som rada, že dnes máš modré oči" odpovedala mi a usmiala sa. "Neboj tebe by som aj tak nikdy neublížila" odpovedala som jej. Ako sme tak kráčali po lesnej cestičke pred nami bol zvalený peň obidve sme sa rozbehli a preskočili ho. "Teraz!" zakričala som. Všade naokolo sa objavila červená a biela žiara. Ked zmizla stála som oproti Orihime ako vlk a ona tiež. "Dáme si závod? kdo prvý bude tam dole dostane 2 porciu ryže!" zakričala som a rozbehla som sa dole kopcom. Orihime bola tesne za mnou. Prekvapilo ma, že mi vôbec stačila. Ked som bola tesne pred cieľom spomalila som aby ma Orihime predbehla. "Prečo spomaľuješ?" spýtala sa ma a zastavila sa. "Dávam ti náskok" odvrkla som jej. Orihime sa rozbehla dopredu a ja som čakala kým zahne. Teraz som ju mohla prepadnúť a zistiť jej úroveň ostražitosti. Orihime šla stále po lesnej cestičke a ani raz z nej nevyšla. Ja som šla hned za Orihime a potichučky som sa ku nej plížila ale ona si ničoho nevšimla. Už som sa ju chystala napadnúť ale ona z ničoho nič vyšla z cesty a utekala smerom k rieke. Rýchlo som sa zastavila aby si ma nevšimla a potom som ju nasledovala. Ale ona mi zmizla z dohľadu. Zrazu som začula prasknutie dreva ale než som sa stihla otočiť Orihime na mňa skočila a zvalila ma na chrbát. Rýchlo som ju zo seba zhodila a labou som ju pridržala na zemi. "Nemyslela som si, že ma dokážeš takto oklamať..ale som nadšená..ale som zvedavá či ti to pôjde aj v boji" prihovorila som sa jej a odstúpila som od nej. Orihime sa svižne postavila a otrepala. "Tak čím začneme?" spýtala sa ma. "Najprv sa musíš stať shinigami" odvrkla som jej a odstúpila som od nej. "A to ako?" spýtala sa ma. "Týmto" odpovedala som jej a hodila som po nej náhrdelník na ktorom bola lebka. "Prilož si ho k srdcu" prihovorila som sa jej. Orihime si ho priložila k srdcu a vyšla von zo svojho tela. Orihime sa pozrela na zem kde ležal biely vlk. "Ale prečo som v čiernom kimone a nieje zo mňa vlk?" spýtala sa ma. "Každý shinigami je vždy vo svojej ľudskej podobe..tak ako ty pokiaľ sa nenaučia na plno ovládať bankaj" odpovedala mi. "A čo je toto?" spýtala sa ma a zdvihla púzdro z mečom ktorý mala pripnutý na boku. "To je tvoj zanpakuto" odvrkla som jej. Pomali ho vytiahla z púzdra a všade naokolo sa nahromadil všetok vietor okolo nej. "Tak ako sa volá tvoj zanpakuto?" spýtala som sa jej. "Volá sa...Nekkogen!" zakričala a vedľa nej sa objavil chlapec z bielym vlkom. Prekvapene a vystrašene som naňho hľadela. "Ty! prečo práve ty?" spýtala som sa ho. "Ona je tá pravá" odpovedal mi a pousmial sa.

21. Sen alebo Realita?

29. ledna 2011 v 18:15 | vlcialabka |  Biely prach
"Aké to bolo?" spýtal sa ma. "Mal si pravdu...tvoje pery sa tak jemne dotýkali mojej šije..počula som ako preglgáš moju krv..ako po nej túžiš viac a viac..ako nedokážeš prestať...toto všetko som pociťovala pri tvojom zahryznutí" odpovedala som mu. "Presne toto som pociťoval aj ja ked si pila moju krv..ale tvoja krv bola úžasná...cítim sa po nej o mnoho silnejší ako inokedy" odpovedal  mi a vzal si jeden pramienok mojich vlasov do dlane. "Ale jedno mi vysvetli! prečo si sa stal upírom? čo ťa k tomu nútilo?!" spýtala som sa ho. "Chcel som prežívať to čo ty...trpieť ako ty" odpovedal mi. "Prečo?" spýtala som sa ho. "Ked sme boli malí sľúbili sme si, že vždy budeme trpieť spolu...pamätáš si ked sme hrali schovávačku a ja som sa potkol a poranil si koleno.. od bolesti som strašne plakal...ty si podišla ku mne a utrela mi slzy.. a povedala, že to nič nieje a tiež si si udrela koleno ale o mnoho silnejšie ako ja...vtedy sme trpeli spolu" odpovedal mi. "Pamätám si to..vtedy sme mali obidvaja odreté koleno..ale to neznamená, že budeš dokonca života trpieť so mnou...vtedy sme boli len deti Byakuya" odvrkla som mu. "Ale ten sľub čo som ti v ten deň dal som nemohol porušiť...ty si trpela a ja som nemohol nič robiť..tak som sa rozhodol, že budem trpieť s tebou za každú cenu" odpovedal mi. "Oh Byakuya..to si nemusel..ja by som to nijak zvládla!" odvrkla som mu. Podišla som k nemu ale kedže som bola príliš slabá potkla som sa a spadla som rovno na Byakuyu. "Si v poriadku?" spýtal sa ma. "Hej som len si musím na chvíľku sadnúť" odpovedala som mu a sadla som si pri dvere. Bola som strašne vyčerpaná z celého dnešného dňa. Ani neviem ako a zaspala som. Ked som sa ale zobudila ležala som vedľa Orihime ale po Byakuyovi ani stopy. Potichu som sa zdvihla z postele aby som Orihime nezobudila. Ked som sa pozrela na hodiny boli 4 hodiny ráno. "Uff" pošepla som a vyšla som z izby. Ked som stála na chodbe chytila som sa za šiju ale nebol tam ani škrabanec. "Asi to bol len sen" pošepla som potichu. Vošla som na chodbu a šla som okolo Byakuyovej izby, boli pootvorené dvere tak som vošla dnu. Nikto tam nebol..podišla som k posteli ktorá bola predo mnou a všimla som si na nej krvavé fľaky. "Len to nie! predsa to len nebol sen" vykríkla som a chytila som sa za hlavu. "Stalo sa ti niečo?" spýtala sa ma Orihime, ktorá stála za mnou. "Ako si vedela kde som?" spýtala som sa. "Ráno som sa zobudila ale ty si nikde nebola tak som ťa šla hľadať..ked som prechádzala okolo tejto izby započula som tvoj krik a vošla som dnu" odpovedala mi a usmiala sa. "Dobre takže si pripravená na dnešný tréning?" spýtala som sa jej a šťuchala som do nej prstom. "Som" odvrkla mi. vyšli sme z Byakuyovej izby a šli sme do lesa, ktorý bol odtiaľto 5 minút cesty...

20. Priznanie a Zrada!

29. ledna 2011 v 16:08 | vlcialabka |  Biely prach
"Dobrý večer Kuchiki Byakuya" pozdravila ho Aressa. Aressa sa na mňa pozrela a odišla preč. "Prečo si tak rýchlo zmizla?" spýtal sa ma. "Nechcela som ťa zobudiť ked si od vyčerpania zaspal" odpovedala som mu. "Nemusela si odísť" odpovedal mi a zatváril sa sklamane. "Len pred chvíľou som odišla..nemusel si sa o mna báť" odpovedala som mu. "Nechcem znova o teba prísť..raz by aj stačilo" odvrkol mi. Podišla som k dverám mojej izby a Byakuya ma nasledoval. "Dobrú noc"prihovorila som sa. Byakuya podišiel ku mne a oprel ma o dvere. "Nikto z náš nieje obyčajný človek..každý ma nijakú schopnosť" prihovoril sa. "Čo tím chceš povedať?" spýtala som sa ho. "Za ten čas čo si bola preč som robil pokusy" odpovedal mi. "Aké pokusy?" spýtala som sa ho. "Snažil som sa spraviť z človeka upíra...myslel som, že to nieje možné...ale mýlil som sa...zistil som, že ked čistokrvný upír pokúše človeka...človek sa zmení na upíra...ale aj ten človek čo sa stal upírom dokáže premeniť ďalšieho človeka na upíra...ten proces premeny trvá dosť dlho...podľa toho akú ma ten človek silu podvoliť sa...u teba to trvalo dlho..pretože si s tým bojovala...ked si ale po čase zistila, že sa to nedá zastaviť podvolila si sa" odpovedal mi. "Ty si upír?" spýtala som sa ho a prekvapene som naňho hľadela. "Nechcel som aby si sa to dozvedela takto...ale vyhľadal som Souku a požiadal ho nech ma premení" odpovedal mi. "Souku je nažive!?" odvrkla som a z očí mi vyhŕkli slzy. "Takže ty si mi celý čas klamal!" zakričala som naňho. "Neklamal len som ti nepovedal niektoré detaily o ktorých som vedel, že by ťa ranili" odpovedal mi. "Ako si len mohol? zamlčať tak dôležité veci!" odvrkla som mu. Zrazu sa otvorili dvere a rýchlo som uskočila. "Reina si to ty?" spýtala sa Orihime, ktorá si pretierala oči či sa jej to nesníva. "Ano som to ja...prepáč, že som ťa zobudila" odpovedala som jej. "Prečo máš vlhké oči? ty si plakala?" spýtala sa ma. "Orihime chod si ľahnúť za chvíľku som u teba" odvrkla som jej. Orihime ma poslúchla a privrela dvere. "Zajtra sa o tomto všetkom porozprávame" prihovorila som sa Byakuyovi. Byakuya ma vrazil o stenu a oblízal mi šiju ako keby ma chcel zakusnúť. "Ked si ma pokúsala a pila moju krv bolo to vzrušujúce a tvoje pery boli tak sladké...a ked si mi vzala ruku a položila si si ju na svoju šiju..ani si nevieš predstaviť ako som sa cítil..túžil som ťa strašne pokúsať ale nemohol som ked si o ničom nevedela ...ale teraz ked o tom vieš.." nedokončil a zakusol sa mi do šije. "Ty si ma príšerne oklamal" pošepla som a privrela som oči. Cítila som presne to čo cítil on ked ho pokúsala...cítila som ako pregĺga moju krv a moje telo pomaličky slabne...prešlo 10 minút a on stále sal moju krv...ledva som stála na nohách ale nedokázala som ho odhodiť preč a odísť...predsa aj ja som mu sala krv...brala som to ako výmenu za jeho krv..ked konečne prestal postavil sa predo mňa a z úst mu stekala krv. Nahla som sa k jeho perám a oblízala som ich.

19. Upokojenie

29. ledna 2011 v 15:26 | vlcialabka |  Biely prach
"Myslím to prirovnanie..ty si ako jahniatko a ja ako zlý masochistický lev.. mňa by také prirovnanie nikdy nenapadlo...dlho si musela trpieť" odvrkol mi. "Máš pravdu, dlho som trpela ale teraz je to za mnou" odpovedala som. Načiahla som sa rukou na Byakuyu a trošku som ho postrčila aby si ľahol na postel. Byakuya ležal na posteli a ja som si k nemu ľahla. Hlavou som sa oprela o jeho krk a nasávala som jeho vôňu. Strašne som chcela vedieť o čom teraz premýšľa. Vzala som mu ruku a priložila som si ju k mojej šiji. "Cítiš?" spýtala som sa ho. "Ano.. cítim" odpovedal mi. "Ja cítim tvoj pulz 5-krát silnejšie ako ty..je to dosť ťažké nepokúsať ťa..ale zatiaľ to zvládam" odvrkla som mu a usmiala som sa. Byakuya sa nado mňa zohol a pohladil mi vlasy. "Kedy koľvek budeš smädná som tu pre teba" prihovoril sa mi. "To neprichádza do úvahy!" odvrkla som mu. "Ked si sala moju krv z prsta bolo to príjemné bola si taká jemná len aby si mi neublížila" odpovedal mi. "Takto nehovor! ono to nemá byť príjemné...mal by si sa ma báť..som netvor! človek, ktorý sa premieňa na vlka a ešte k tomu mám aj upírie tesáky to nieje boh vie čo" odvrkla som mu. Nahlas sa zasmial a ľahol si naspäť. Svoju ruku mal stále na mojej šiji a ani s ňou nepohol. "Vážne sa ti to tak páči...že, chceš znova riskovať svoj život?" spýtala som sa. Prikývol mi a usmial sa. Dala som si preč jeho ruku z mojej šije a obrátila som sa k nemu. Ked som už bola na dosah jeho krku pohladila som ho po šiji. "Vážne to chceš? nie som si 100% istá, že sa budem ovládať" prihovorila som sa. "Ja ti verím" odpovedal mi a pohladil ma po vlasoch. Jemne som mu pobozkala šiju a zaborila svoje tesáky. Jeho krv mi stekala pomedzi pery. Jedným okom som sa naňho pozrela a vyzeral byť šťastný. Pomali som sa od neho odťahovala aby som mu náhodou neublížila. "Ešte chvíľku" poprosil ma. "Prečo?" spýtala som sa ho. "Prosím nepýtaj sa len to sprav" poprosil ma. Spravila som ako povedal a znova som ho zakusla do krku. Chuť jeho krvi bola stále neopísateľná. Neviem koľko krvi som mu vysala ale všimla som si, že to by už aj stačilo. Odtiahla som sa od neho a utrela si pery z ktorých mi tiekla krv. Otočila som sa na Byakuyu ale ten od vyčerpania zaspal. Potichu som sa vyparila z jeho izby a ako som kráčala po chodbe narazila som na Aressu (pod kapitánka Hytsugaya Toushira). "Aressa čo tu robíš?" spýtala som sa jej. "Nemôžem zaspať..a čo tu robíš ty?" spýtala sa ma. "Ah..tiež nemôžem zaspať" odvrkla som jej a usmiala som sa. Aressa ku mne pristúpila a čudne na mňa hľadela. Potom sa načiahla rukou na mňa a utrela mi krv, ktorá mi ostala na spodnej pere. "Odkiaľ sa ti tam objavila tá krv?" spýtala sa ma. Rozmýšľala som čo jej mám povedať..nič ma ale nenapadlo. A v tom som započula za mnou kroky. "Bola na love" prihovoril sa hlas. Ten hlas patril Byakuyovi.

18. Priznanie

29. ledna 2011 v 14:10 | vlcialabka |  Biely prach
"Pamätáš si na ten deň ked som ťa zachránil pred Souku, ktorý sa ťa snažil vysať" odpovedal mi. "Veľmi dobre si na to pamätám ale aj tak neviem ako si vedel, že je upír?!" odvrkla som mu. "Dal som jeho krv testovať a tam zistili, že jeho krv má rýchlu regeneráciu a že, sa nezhoduje z ľudskou" odpovedal mi. "Ako si to mohol spraviť!? bez toho aby som to vedela!" odvrkla som mu. "Hned ako som sa to dozvedel rýchlo som sa ponáhľal za tebou aby som ti to oznámil...ale ked som vošiel ten upír bol nahnutý k tvojej šiji a snažil sa ťa vysať...to som nemohol dovoliť!" odvrkol mi. Odstúpila som kúsok od Byakuyu a pohladila som sa po mojej šiji. "A tak tiež, ked som vošiel do tvojej izby všimol som si, že ti krváca zápästie.. vedel som, že už je neskoro ale nemohol som ti nijako pomôcť.. keby som to povedal rade ihneď by ťa dali zabiť a to by som neprežil.. musel som ťa nechať trpieť samú..ani si nevieš predstaviť ako ma to štvalo" odpovedal mi sklesnutým hlasom. "Ty si to celý čas vedel...a nikomu si to nepovedal aby si ma ochránil.. preto si bol taký zvláštny než som odišla...ty si vedel, že odídem a nechal si ma ísť" odpovedala som mu. "Keby som ťa tu držal sám seba by som mučil...musel som ťa nechať odísť...snažil som sa aj na teba zabudnúť..ale nevydržal som to a musel som ťa ísť hľadať...po čase som to nechal tak..ale ked, mi rada povedala, že Toushiro ťa ide nájsť musel som ho zastaviť..ale nemohol som pretože by som vyvolal podozrenie...nechal som ho ísť a ked ťa priniesol bol som celý bez seba ale nemohol som to dať najavo" odpovedal mi a sadol si na okraj postele. "Ty si celý čas kvôli mne trpel...a ja som si myslela, že nikomu na mne nezáleží..a myslela som si, že tak to bude aj lepšie ale potom som narazila na Orihime a všetko sa zmenilo" odpovedala som mu. "Ani si nevieš predstaviť ako som sa cítil ked som ti dával krv...bola to vďaka za to, že si sa vrátila a ostala tu" odpovedal mi. "Prečo? prečo si to len robil... vieš si predstaviť čo by som ti mohla spraviť keby že som sa prestala ovládať? jedným dotykom by som ťa zabila ty hlupáčik!" odvrkla som mu a prisadla si k nemu. "Viem a bol som si toho úplne vedomí" odpovedal. "Tak prečo si to spravil?" spýtala som sa. "Chcel som vedieť či sa dokážeš natoľko ovládať aby si mohla ostať tu....a ovládla si sa aj ked, som krvácal..dokonca aj ked, som ti vložil moj krvácujáci prst si sa chvíľu ovládala " odpovedal. "Nemohla som ti ublížiť...do smrti by som si to vyčítala...a tvoja krv mala takú neopísateľnú chuť ktorej som už nemohla odolať...prepáč vystavila som ťa najväčšiemu nebezpečiu" odpovedala som. "Akému nebezpečiu prosím ťa...ty by si mi neublížila veľmi dobre ťa poznám" odvrkol mi. "Ty si ako jahniatko a ja zlý masochistický lev" odvrkla som mu. "Si smädná?" spýtal sa ma. Prekvapene som naňho pozrela. "Ako to myslíš?" spýtala som sa. "Myslím...

17.Túžba

29. ledna 2011 v 13:09 | vlcialabka |  Biely prach
Prekvapene na mňa pozrel, že si to ešte pamätám. "Ty si to pamätáš?" spýtal sa ma. "Kdo by si na to nepamätal?... ved ty si bol taký zlatý ked si bál tmy...ale teraz si už úplne iný" odpovedala som. "Ako myslíš, že iný?" spýtal sa ma. "Zmenil si sa..už nedávaš najavo svoje city a niekedy ma to dosť trápi... niekedy si dokonca prajem aby si bol zase taký ako ked si sa bál tmy" odpovedala som mu. "Ako chceš" odpovedal mi. Nevenoval som moc pozornosť tomu čo hovorí ale spomínala som na tie časy ked sme boli stále spolu. "Prosím ľahni si vedľa mňa Rolnička" prihovoril sa mi. Tá prezývka Rolnička ma úplne strhla z mojich myšlienok. "Čo si to práve povedal?" spýtala som sa ho prekvapene. "Rolnička ľahni si prosím vedľa mňa" odpovedal mi. "Rolnička" pošepla som. Podišla som k posteli a ľahla som si vedľa Byakuyu. Vôbec som nechápala ako si mohol pamätať na tu prezývku. Zrazu mi bola dosť zima a celá som sa triasla. Byakuya ma prikryl dekou. "Dakujem ti...aj za tu prezývku" prehovorila som. "Sama si povedala, že chceš späť malého Byakuyu..a pokiaľ si správne pamätám hovoril som ti Rolnička...pretože si nosila náhrdelník na ktorom boli dve rolničky" odpovedal mi. "To máš pravdu" odpovedala som mu a vytiahla som z vačku náhrdelník na ktorom boli 2 rolničky. "Nikdy nezabudnem na ten deň ked, si ho vyrobil a potom si mi ho daroval" prihovorila som sa mu. "Ano daroval som ti ho ako náznak priateľstva" odpovedal mi. "Nikdy som ho nedala dole...až vtedy ked som odišla..nemohla som nosiť niečo čím by som si spomenula na teba a spoločenstvo bohov smrti" odvrkla som mu. "Ja ťa chápem ale ked som ťa nemohol nájsť myslel som si, že si mŕtva a to ma neskutočne ranilo" odpovedal mi a chytil sa za hlavu. Vzala som mu jeho ruku a priložila som si ju na moje pery. Byakuya sa ani nepohol pretože vedel čo idem spraviť. Ale nebol si celkom istý. Jeden prst z jeho ruky som si vložila do úst. Byakuya otočil hlavu do druhej strany. Chuť ktorú som cítila v ústach bola úžasná. Cítila som ako mu pulzuje krv. Ale nemohla som mu ublížiť. Vytiahla som si jeho prst z úst a priložila som si jeho dlaň na líce. Ten hrejiví dotyk bol príjemný. "Urob čo uznáš za vhodné" prihovoril sa mi Byakuya. "Ja nemôžem" odpovedala som mu. "Dobre" odpovedal mi a postavil sa. "Kam ideš?" spýtala som sa ho. Odkráčal k stolíku na ktorom ležal nožík. Nevedela som čo ide spraviť ale ked som videla ako si nôž prikladá k prstu. Rozbehla som sa za ním a nôž som mu vytrhla z ruky. Vedel, že to spravím a preto ked som mu ťahala nôž z ruky dal tam druhú ruku a prstom prešiel po čepeli noža. Vystriekla krv a Byakuya mi vložil jeho prst do úst. Bránila som sa ale potom som privrela oči. Tá chuť, sladká krv, všetky jeho myšlienky pocity, nemohla som odolať. Vzala som si jeho dlaň do rúk a nežne som ju držala. Pozrela som sa Byakuyovi do očí a videla som ako sa trápi. "Vidíš, že to dokážeš spraviť" prihovoril sa mi. "Prečo to robíš?" spýtala som sa ho. "Kvôli tebe by som obetoval vlastný život" odpovedal mi. "Ale ako si vedel, že som..." nedopovedala som. 

16. Hnev a ľútosť

29. ledna 2011 v 11:37 | vlcialabka |  Biely prach
"Nie je to úplne v poriadku... chod si ľahnúť zajtra nás čaká ťažký deň" odvrkla som jej. Orihime ma poslúchla a šla si ľahnúť. Bola dosť unavená a hned zaspala. Ja som musela ešte vybaviť pár vecí a tak som potichu odišla z izby. Omylom som vtedy vrazila do Byakuyu a rýchlo som sa mu ospravedlnila. "Kam ideš?" spýtal sa ma. "Musím vybaviť ešte pár vecí" odvrkla som mu a odišla som. On ma ale chytil za ruku a privinul si ma k sebe. "Byakuya" pošepla som. "Som strašne rád, že si sa vrátila...ani si nevieš predstaviť ako som ťa dlho hľadal a trápil sa" prihovoril sa mi. Podvihla som hlavu a pozrela som sa mu do očí. V jeho očiach bola radosť ale aj smútok. "Čo sa deje?..vidím, že niečo nieje v poriadku...mne to môžeš povedať" odpovedala som. Pohladil ma rukou po vlasoch a potom odo mňa odstúpil a šiel preč. Rozbehla som sa za ním a zo zadu ho objala. "Dobre vieš, že mne môžeš dôverovať vo všetkom...si ako môj brat.. tak nemaj predo mnou tajnosti" prihovorila som sa mu. Ako som mu to dopovedala cítila som ako silno mu pulzovalo srdce. Pustila som ho a otočila som si ho k sebe. Mal dole tvár a nevidela som ako sa tvári. Podvihla som mu bradu a všimla som si jeho výraz. Bol tak smutný a ustarostený ale zároveň aj šťastný. "Povedala som niečo čo som nemala?" spýtala som sa ho. Chytil moju ruku a dal si ju z tváre dole a zase odchádzal preč. Zase som sa rozbehla za ním ale tento raz som ho sotila do steny. "O čo ti ide?! rozprávaj so mnou!" kričala som naňho. Nič nehovoril iba tam tak stál a hľadel na mňa. Strašne ma to štvalo ale čo som mala robiť?! Hnev ktorý bol práve vo mne by ho najradšej roztrhal na malé kúsky. Zhlboka som sa nadýchla a pristúpila som k Byakuyovi. "Absolútne ti nerozumiem...vidím, že ťa niečo trápi ale nechceš mi to povedať" prihovorila som sa mu. Odtiahla som ho trochu od tej steny aby som ho mohla objať. Na stene bol červený fľak, ktorý stekal pomali dole. Priblížila som sa k tomu fľaku krvi a dotkla sa ho. Ked som sa potom pozrela na Byakuyu stál stále tam kde som ho nechala. Bol otočený chrbtom a na jeho bielom plášti boli fľaky od krvi. Pomyslela som si, že bože to som spravila od tých nervov ako som ho vrazila do tej steny. "Prepáč! ale ked ty si ma tak naštval!" zakričala som a pribehla som k nemu. "Je mi to ľúto..dobre vieš, že ked ma niečo naštve neviem sa ovládať" prihovorila som sa mu. "To je v poriadku" odpovedal mi. Veľmi som sa potešila, že mi konečne odpovedal. Bol to zase ten istý Byakuya akého poznám. "Ty za to nemôžeš ale to ja som tá hlúpa, ktorá sa stará do cudzích vecí..ked si mi to nechcel povedať mala som ťa nechať tak a neriešiť to" odvrkla som mu a pohladila som ho za hlavu. Moja ruka bola celá od krvi.. nečudo ked som ho vrazila do steny. "Pod ošetrím ti to" prihovorila som sa. Byakuya ma poslúchol a nasledoval ma. Dosť za mnou zaostával, tak som podišla k nemu a chytila ho za ruku. Mne to nevadilo, že sa s ním držím ved ho beriem ako brata. Ale preňho to znamenalo asi čosi viac, pretože aj ked, sme boli pred jeho izbou nepustil mi ruku. Otvorila som dvere a vošla spolu s ním dnu. Posadila som ho na posteľ a odbehla som pre dezinfekciu a náplasť. "Bude to trošku štípať" prihovorila som sa mu a priložila som mu vatu s dezinfekciu na ranu. Ani sa nepohol a len ticho mlčal. Neprekvapilo ma to ved to je celý Byakuya nikdy nedá najavo bolesť. "Hotovo" vykríkla som a usmiala som sa. "Dakujem ti" odpovedal mi a ľahol si na posteľ. "Pamätáš si ked, si sa bal tmy a vždy si ma prosil že, či si môžeš ku mne ľahnúť?" spýtala som sa ho a pousmiala som sa.

15. Zase naspäť

28. ledna 2011 v 21:29 | vlcialabka |  Biely prach
"Teda ak súhlasíš" odvrkla som. Orihime vyskočila z gauča a rozbehla sa ku mne. Od radosti jej žiarili oči. "Orihime ešte toto" prihovoril sa jej Toushiro a podal jej čierne kimono a odznak pod kapitána. "Toushiro dúfam, že to vyjde" prihovorila som sa mu a pousmiala som sa. Toushiro nahodil nazlostený výraz. "Už s tým prestaň!" odvrkol mi. "Ako vidím stále si ten malý nervák" odvrkla som mu a otvorila som dvere. Orihime sa odo mňa ani nepohla a stále ma nasledovala. Ponad moje plece som na ňu jedným okom pozrela a všimla som si ako ju zožiera zvedavosť. "Stále ťa trápi o čom som sa rozprávala z Toushirom?" spýtala som sa jej. Prekvapene na mňa pozrela. "Ako to vieš?" spýtala sa ma. "Je to na tebe úplne vidno ale tak nebudem ťa dalej trápiť ale ja dokážem čítať myšlienky" odpovedala som jej. "Tak tomu nechápem...ako je možné, že dokážeš čítať myšlienky?" spýtala sa ma. "Neviem mám to už od malička...a inak Toushiro chce požiadať Aressu o ruku" odpovedala som jej. "Viem, že je to hlúpa otázka ale môžem aj ja čítať myšlienky?" spýtala sa ma. "Jasné, že môžeš" odpovedala som jej a žmurkla som na ňu. "Tak to je super... a kedy budem mať prvý tréning?" spýtala sa ma. "Zajtra o 5 ráno sa pôjdeme prejsť do lesa...vieš ako to myslím?" spýtala som sa. "Myslíš vo vlčej podobe?" spýtala sa. "Presne to myslím a potom začneme s tréningom" odpovedala som jej. Po tomto rozhovore sme boli úplne ticho až dokým sme nevošli do mojej izby. "Toto je tvoja izba?" spýtala sa ma Orihime. "Toto je izba, toto je kancelária" ukazovala som jej miestnosti. Orihime to moc nezaujímalo ale najviac ju zaujala vitrína v ktorej bol moj zanpakuto. "Toto je tvoj zanpakuto?" spýtala sa ma. Podišla som k nej a otvorila som vitrínu. Vytiahla som svoje zanpakuto a priložila som si ho k hrudi. "Už si ani nepamätám kedy som ho naposledy držala v rukách" prehovorila som. "Musí to byť pre teba dosť ťažké" prihovorila sa mi. 

14. Návrat

28. ledna 2011 v 20:28 | vlcialabka |  Biely prach
"Už na to nemysli" prihovorila sa mi Orihime a usmiala sa. Poslúchla som ju a tak tiež som sa usmiala. Vedela som, že to nemá zmyslel spomínať na minulosť. Orihime si ma veľmi obľúbila a aj ja ju. Boli sme nerozlučné. Jej ako jedinej som sa zo všetkým zdôverila. "Orihime môžem jednu otázku?" spýtala som sa jej. "Jasné" odpovedala mi. "Ked som ťa prvý krát stretla mala si na sebe bratovu krv..prečo?" opýtala som sa jej. "Našu rodinu napadli nijaký zlý ľudia a zabili mojich rodičov... ked už bol rad na mne môj brat ma zachránil... jeden z tých mužov ho ale vážne zranil. Ja som sa stihla skryť a ty muži ma našťastie nenašli. Ked odišli rozbehla som sa za bratom, ktorý ležal na zemi a bol celý od krvi. Jemne som ho nadvihla a hmatala mu pulz ale jeho srdce už nebilo. Silno som si ho k sebe pritisla ako som len vedela a plakala som. Vedela som, že musím odtiaľ rýchlo odísť keby že sa vrátili ty ľudia..vtedy som narazila na teba a pozorovala som ťa ako lovíš" odpovedala mi. "Je mi ľúto tvojho brata a úplne ťa chápem" odpovedala som jej. "Prosím neľutuj ma..ty si prežila niečo horšie ako ja... môj brat to spravil pre mňa a preto musím pomstiť jeho smrť aj keby ma to stálo život!" odvrkla mi Orihime a v jej očiach sa objavil hnev. "Orihime rada ti pomôžem vieš, že som tu stále pre teba" odpovedala som jej. Orihime mi prikývla. Zrazu pribehla ku nám 9 jednotka. "Reina Souku volá vás Hytsugaya Toushiro!" zakričali na mňa. "Dobre..idem...Orihime ostaň tu" odpovedala som. "Nie! aj Orihime Inoue má ísť s vami" odvrkla mi 9 jednotka. Z Orihime sme sa na seba prekvapene pozreli a nasledovali sme 9 jednotku. Toushiro nás už čakal pred jeho pracovňou spoločne z Arresov. "Som rád, že ste tak rýchlo prišli" prihovoril sa nám Toushiro. "Čo je také naliehavé ked si sem zavolal aj Orihime?" spýtala som sa ho. "Podte za mnou" odpovedal a vošli sme do jeho kancelárie. Toushiro si sadol za stôl na ktorom bolo milión papierov. Mi s Orihime sme si sadli na gauč, ktorý mal Toushiro vedľa nočného stolíka. "Takže...práve som sa rozprával z radou a zaujíma ich ako dlho tu ostaneš" prihovoril sa mi. "Nie moc dlho" odpovedala som. "Uhm... takže prejdem k veci rada sa ťa pýta či sa nestaneš zase kapitánkou 7 jednotky" odpovedal mi. "Nemôžem nechať Orihime napospas osudu" odvrkla som mu a postavila som sa z gauča. "Taktiež súhlasia aby tu Orihime ostala a stala sa tvojou pod kapitánkou" odvrkol mi naspäť. "Nie!" odvrkla som. "Toto nieje na tebe Reina ale na Orihime" odvrkol mi a podložil si rukou hlavu. "Ja-..." začala Orihime ale ja som ju stihla prerušiť. "Toushiro ona je tu so mnou a ja nechcem aby celý svoj život prežila tu!" odvrkla som mu a buchla som po stolíku, ktorý bol predo mnou. "Ja súhlasím!" zakričala zrazu Orihime. Ja som sa na ňu pozrela a nechápala som čo práve povedala. Toushiro sa postavil a podal mi moj biely plášť na ktorom bolo číslo 7. Preglgla som a vzala som si ho a potom som sa otočila na Orihime. "Naozaj si si istá, že to chceš?" spýtala som sa jej. "Som si istá!" odvrkla mi. Z jej slov mi prešiel mráz po chrbte ale predsa bolo to jej rozhodnutie nie moje. "Ale je ti jasné, že budeš musieť makať aby si sa stala mojou pod kapitánkou...nemám moc rada slabých ľudí" odvrkla som jej a podišla som k dverám...

13. Trápenie

27. ledna 2011 v 21:26 | vlcialabka |  Biely prach
"Takže ked to správne chápem tak Byakuya ťa zachránil pred Souku, ktorý sa ťa snažil vysať" prehovorila na mňa Orihime. "Svojim spôsobom áno" odpovedala som jej. "Ked Byakuya odo mňa odhodil Souku podišiel ku mne a spýtal sa ma či mi nič nieje. Odpovedala som mu, že som v poriadku. Ale ked som sa otočila na Souku či je v poriadku. Už neležal na zemi kde bol aj predtým ked dopadol. Byakuya sa pozrel mojim smerom a tiež si všimol, že Souku tam už nieje. Ja som odstúpila a oprela sa o stenu. Byakuya si všimol ako sa tvárim a ako ma zraňuje táto situácia, ktorá sa stala a tak ma silno objal. Bolo to veľmi príjemné a ukľudnujúce" zrazu mi vyhŕkli slzy z očí a Orihime ma silno objala. "To bude v poriadku ked chceš nemusíš mi tom rozprávať" prihovorila sa mi Orihime. "Nie, ja ti to dorozprávam" odvrkla som jej. "Potom všetkom ako zmizol Souku sa všetko zmenilo. Všetci sa mi vyhýbali okrem Byakuyu a Toushira. Ty jediný boli stále pri mne a prežívali so mnou moje trápenia. Pretože všetci si mysleli, že to len kvôli mne odišiel Souku. Oni totiž netušili, že on je upír. Postupne sa zo mňa stávala neprístupná osoba. Nikomu som nedávala najavo svoje pocity. A to bolo pre mňa najlepšie. Nikto sa o mňa nestaral a ani ja som sa nestarala o druhých. A tak to bolo aj celý čas už som to nemohla vydržať a tak som sa rozhodla odísť zo spoločenstvá bohov smrti. Dlho som sa schovávala aby ma nenašli. A vtedy som narazila na teba ako si ma sledovala ako lovím svoju korisť" dopovedala som a pozrela som sa na Orihime. "Prečo si ale odišla preč? prečo si im nevysvetlila, že to nebola tvoja vina ale, že z neho sa stal upír?" spýtala sa ma Orihime. "Orihime tebe to vážne pomaly dopína. Keby, že im poviem, že ma Souku napadol tak by ho ihneď zabili. A keby zistili, že je upír robili by na ňom pokusy" odpovedala som jej. "Ty si mu vlastne zachránila život" odpovedala mi. "Musela som to spraviť predsa som ho brala ako vlastného syna" odpovedala som jej sklesnutým hlasom. "A kde je teraz?" spýtala sa ma. "To bohužiaľ neviem. Dokonca som ho aj všade hľadala ale nikde nebolo po ňom ani stopy. Už som aj rozmýšľala, že je mŕtvy ale len pri tej predstave mi prebehol mráz po tele" odpovedala som jej. 

12. Smútok

27. ledna 2011 v 14:47 | vlcialabka |  Biely prach
"Potom som už len čakala kedy si pre mňa prídu. Ale bolo mi to jedno pretože som bola šťastná, že som mu zachránila život". "A čo je s ním teraz?" spýtala sa ma Orihime a sadla si vedľa mňa. "Ako som tak stála pred ošetrovňou z dverí vyšla Isane a podala mi nijake papiere. Natiahla som sa rukou pre ne a vtedy do mňa vrazil Souku. Bol celý vystrašený a ledva lapal po dychu. Souku! zakričala som naňho a objala ho. "Mladý pane vráťte sa prosím vás na ošetrovňu!" kričala naňho 4 jednotka. Isane mi znova podala papiere a ja som ich podpísala. Vzala som Souku do jeho izby a sadla som si vedľa neho na posteľ. Po chvíli ticha som sa ho spýtala kde je jeho mama. Na prekvapenie mi rýchlo odpovedal, že nevie kde je jeho mama. Spýtala som sa ho ako je možné že nevie kde je jeho mama. Zrazu sa postavil z postele a vrhol sa mi do náručia. A vtedy spustil, že naposledy videl jeho mamu z tím ciciakom. V mojich očiach sa chvel hnev ale aj tak som ho nepustila z náručia. Bolo mi ho strašne ľúto pretože som vedela, že jeho mama je mŕtva. Zrazu sa ma ale spýtal či nechcem byť jeho mamou nevedela som čo mám odpovedať ale tá nádej čo mal v očiach ma upokojovala a ja som mu prikývla, že budem jeho matkou. Starala som sa oňho ako o vlastného syna. Dokonca mi rada dala minimálny trest za svoj hriech a Souku dovolila zostať v spoločenstve bohov smrti. Ked už bol starší chcel tak tiež študovať na akadémii a to mu aj umožnili stal sa pod-kapitánom 7 jednotky. Bol veľmi šikovný, rýchly a nikdy sa nevzdával. Bol presne ako ja a to ma tešilo. Lenže jedného večera ked som oddychovala po náročnom dni vo svojej izbe mi zaklopal a spýtal sa či môže vojsť. Pustila som ho. On si ku mne ľahol a chytil ma jemne za ruku. Nebránila som sa pretože som to brala ako lásku k synovi ale vtedy sa to všetko pokazilo. On sa ocitol na mne a začal ma bozkávať ale ja som to odmietala ale nedalo sa tomu ujsť. Jeho dotyky boli tak nežné a zároveň tak horúce. Nemohla som odolať ale ked už som to nemohla vydržať zhodila som ho zo seba a postavila som sa. Lenže on sa za mnou rozbehol a zo zadu ma objal. Hlavu si položil na moje rameno a rukou mi hladil vlasy. Chytila som jeho ruku a jemne ju pohladila. Potom sa otočila a stála som mu tvárou v tvár. Jeho oči boli červené nie krásne hnedé ako vždy. Z jeho pier trčali nijaké tesáky a jeho tvár bola nijako čudne zvráskavená. Tak strašne som chcela od neho odskočiť ale nešlo to niečo ma držalo. On sa pomali blížil ku mne a ja som nemohla cúvnuť. Chytil ma pri krku a hlavou sa sklonil k mojej tepne. Lenže než ma stihol pokúsať vošiel do dverí Byakuya a odhodil ho odo mňa...."
Upozornenie: Čo kolvek budeš kopírovat z mojho blogu uved s mojou ikonou!

TU je moje ikona: